Bola som z toho dosť nervózna, či všetko robím dobre,na nič nezabudnúť, byť stále milá...
Veľmi ma to všetko zo začiatku vyčerpávalo. Chodila somdomov zo začiatku dosť unavená a občas som si musela po robote na hodinku„hodiť šlofíka“.
Raz sme mali mimoriadne namáhavý deň. Prišla som domovunavená ako malé šteňa. Vyvenčila som našu Ajušku, upratala som kuchyňua povedala som si (bola som sama doma), že si na chvíľočku schrupnem. Akopovedala, tak urobila... Skrútila som sa na gauči, Ajuška pri nohách a užsme boli v hajanoch.
Zobudím sa ... a skoro mi oči vypadli... BOŽE však somzaspala do roboty!! Na hodinách bolo 8 hodín, slnko už svietilo a ja nagauči oblečená od večera. Však čo robiť skôr? Umyť sa, vyvenčiť psaa hlavne zavolať doktorke, že meškám, aby vydržala...
S trasúcimi rukami vytáčam číslo na mobil doktorkea volám: „bože, doktorka stal sa malér, zaspala som, ale budem sa hrozneponáhľať, prosím nehnevajte sa ... „
Doktorka: „ ako že ste zaspala?...“
Ja: v hlave sa mi mihlo - čo nerozumie „ no normálne,zaspala som, ale za 20 minút som tam“
Doktorka: „ prečo sa chcete ponáhľať do roboty?“
Ja: bože ona je asi natvrdla „veď vám vravím, zaspala som,ale za 20 minút som tam nebojte sa...“ , v tom mi skočila do rečia v hlase som počula potláčaný smiech.
Vysvetlila mi konečne, že nie je zajtra, ale ešte dnes...Nebolo 8 hodín ráno, ale 20 hodín večer toho istého dňa a spala som iba 2hodiny...
Neviete si predstaviť tie pochody myšlienok v hlave.Asi 5 minút trvalo, kým som pochopila čo mi hovorila, a strašne som sazahanbila. S koktavým ospravedlnením som položila telefón.
Sedela som na gauči ako obarená a rozmýšľala, či to čomi povedala je pravda a aká som hlúpa – TÁ HANBA!!! Pomaličky som sa s tým duševnevyrovnala. Nachystala som sa do roboty, pozrela telku... a išla znovuspať.
Ráno som vstala NAČAS, a išla do práce... Po ceste somrozmýšľala ako sa ospravedlním.
Stretli sme sa s doktorkou v ambulancii, pozrelisa na seba a schuti sa začali smiať...
GABY